Aby bolo možné vyliečiť telo, dušu a obnoviť psychickú pohodu je nevyhnutné vypnúť a na nejaký čas byť mimo všetkého na čo sme zvyknutí. Vniesť do života niečo nové, nečakané, ponoriť sa hlboko do svojho vnútra, obnoviť spojenie so zdrojom a nadviazať kontakt s vlastnou dušou, ktorá je často vytesnená pre všetky dôležité povinnosti všedného dňa a už ju takmer necítime. Naša civilizácia je zameraná vizuálne a človek obrátený do von nemôže vnímať sám seba a nemôže ani plne cítiť. Stále totiž niečo koná, stále sa ponáhľa a skutočne sa neuvoľní. Žije v stave chronického napätia a stresu. V tomto stave starne, bunky jeho tela sa nemôžu regenerovať, nastáva ich degenerácia, choroby a predčasné starnutie.

Duša býva z veľkej časti uväznená v tme. Často nemá inú možnosť ako na seba upozorniť, aby sme si ju všimli a vypočuli, ako vytvoriť chorobu, pocit prázdnoty a nezmyselnosti alebo stav vyhorenia. To už naša duša nechce spolupracovať a ukazuje nám, že sme sa jej príliš vzdialili a zišli sme z cesty. 

Keď sa človek na dlhší čas ocitne sám v tme, bez akýchkoľvek vzruchov a technológií, jeho vlastná duša vystupuje z tmy, stretáva sa s ňou, aj so všetkými jej pocitmi a strachmi, človeku sa obnovuje vnímanie a cítenie. Nastáva proces regenerácie, človek sa stretáva so sebou a môže jasne uvidieť pred čím uteká, kvôli čomu sa odpája a stále niečím zaoberá. V tme a tichu nastáva spomalenie, ktoré bunky nášho tela potrebujú na to, aby nastalo liečenie. V tejto posvätnej temnej pomalosti sa dostáva energia telu, neuniká do vonkajšieho sveta. Je to oživujúci proces, ktorý vás zregeneruje, prehĺbi a posilní. Je to aj o prekonaní samého seba, o postavení sa svojim strachom a tieňom, ktoré nás zastrašujú a zastavujú, o prekonaní komfortu, na ktorý je človek zvyknutý a v neposlednom rade o odovzdaní a dôvere.