Veľa sa hovorí o jednote spojenia ale len málo ľudí skutočne prežíva základnú jednotu svojej duše s vlastným telom a nie ešte jednotu s inými ľuďmi a planétou. Keď bola moja dcéra ešte dieťa spýtala sa ma otázku, ktorá ma v tej chvíli prekvapila a zarazila.
,,Mami prečo toľko ľudí nemá dušu.“
Zalapala som po dychu a hľadala som slová, ktoré by malému dieťaťu dali odpoveď na otázku. Vtedy som jej povedala.
,,Je to preto, lebo zmizli. Ich duša tu nechcela byť, nebolo jej tu dobre a tak zmizla. Zostalo tu telo a v tom tele začal vládnuť rozum a stal sa jeho kráľom. Tento kráľ sa snažil ochrániť jeho územie a jeho územím bolo telo, nahovoril mu, že sa musí chrániť pred dušou, aby prežilo. Kráľ rozum mal veľký strach a všetko, čo by ohrozilo jeho vládu, do svojho kráľovstva už nepustil. A keď sa duša chcela vrátiť, tak už nemohla. Kráľ postavil pevné hradby a zatvoril bránu. Bojoval sám za seba a duša s jej citmi ohrozovala jeho moc. Vtedy zmizla a na Zemi zavládol smútok.
V tej dobe sa narodil šaman, ktorý vedel hovoriť so stratenými dušami ľudí a vedel ich spojiť s telom, ktoré bolo pre ne stvorené. Telo, do ktorého sa vrátila duša, opäť ožilo a stalo sa vnímajúce a cítiace. Človek prestal byť strojom bez duše. A akou rečou hovoril ten šaman? Rečou duše, starou rečou, ktorá pochádza z raja. Odkiaľ poznal tú reč? On sám ňou hovoril, pretože sám bol v raji, nikdy neoddelil dušu od tela. Bol v jednote so sebou a s planétou, bol tu doma. Doma na planéte, doma vo svojom tele. Nebol v rozpore, nevytváral vo svojej hlave vojnu. Vôbec nerozumel tomu, prečo by mal bojovať a viesť vojnu. Cítil, že keď ublíži živému tvorovi, ubližuje sebe. Taký silný pocit jednoty mal.
,,To by bolo skvelé mami, keby takých šamanov bolo viac. Ľudia by sa spojili, neboli by vojny, mohli by sme byť šťastní ako v raji.“ povedala dcérka spokojná s odpoveďou.
Na Zem prichádzame ako duša, ktorá dostáva do daru telo, aby sa mohla prežívať v hmote, ovplyvňovať ju, niečo z nej vytvoriť a zanechať po sebe svoj výtvor. Prichádza, aby v tomto svete vdýchla samú seba, aby vdýchla dušu do hmoty a tak jej dala život. Vzťah k vlastnému telu a dotyku sa vytvára v rannom detstve. Naše vnímanie telesnosti výrazne ovplyvňuje to ako komunikujeme s vonkajším svetom. Už v rannom detstve, často vzniká konflikt s dušou a telom. Postoj človeka k vlastnému telu je do veľkej miery ovplyvnený rodinou, kultúrou, zvykmi a obvyklým spôsobom života. Naša spoločnosť je dualistická a ovplyvnená rozvratom tela a duše. Mnoho ľudí chápe telo ako prekážku pre ich duchovno, ako niečo čo ich obmedzuje. Človek existuje, pretože vníma, preciťuje, vidí, počuje, ochutnáva, ohmatáva. Prežíva seba v priestore a prežíva stav svojho tela. Až na to, čo vníma, nadväzujú emócie. Keď človek bytie v zmysloch zanedbáva, má silnú potrebu niečo cítiť a to ho vedie do kompenzačného zahlcovania sa zážitkami. Potrebu niečo cítiť potom zmierňuje adrenalínom a seba poškodzovaním. Má potrebu intenzívnych telesných vnemov aby prehlušil duševnú a psychickú bolesť. Pocit JA je zakotvený vo vzťahu k vlastnému telu. Preto je vzťah k svojmu telu životne dôležitý. Dobrý vzťah k vlastnému telu je súčasťou duševnej pohody. Keď si človek svoje telo neváži, ubližuje mu. Je to vidno aj na ľuďoch, ktorí hlásajú duchovné pravdy, ale ich telo nevyžaruje silu ducha, ale práve naopak, degeneráciu a starnutie. Dobrému vzťahu k telu najviac bráni hanba. Hanba spôsobuje odpor a tento odpor človek cíti k svojmu telu. Keď svoje telo nemáme radi, nevážime si ho, alebo ho dokonca nenávidíme, trpíme aj po psychickej stránke. Človek, ktorý nemá rád svoje telo žije v mysli. Žena, ktorá nemá rada svoje telo, žije psychicky ako muž. Z takéhoto bolestného stavu strádania potom človek vytvára zraňujúce a bolestné vzťahy. Sú o trestoch a odmenách a o opomínaní skutočných potrieb. Z nízkym sebavedomím a duševnou nepohodou sa človek snaží vysporiadať výkonom. Základná prvotná potreba je potreba dotyku. Kojenec nemôže bez dotyku prežiť. Kontakt kože na kožu po pôrode reguluje jeho telesnú teplotou, frekvenciu srdca, dýchania, zmierňuje plač a bolesť. Dotyk zvyšuje hladinu hormónov, ktoré navodzujú stav relaxácie. Nedostatok dotyku v detstve súvisí s úzkosťou, depresiou a poruchami imunitného systému. Potreba dotyku je veľmi dôležitá, býva podceňovaná alebo aj ignorovaná. Potvrdenie a uznanie našich potrieb je zásadné. Vďaka vzájomnému dotyku človek zostáva vitálny. Kojenec pri prerušení kontaktu s matkou prežíva strach, potrebuje cítiť matkinu radosť, ako signál opätovného nadviazania puta. Keď sa matka vráti a cíti jej radosť, ukľudní a uvoľní sa. Keď sa matka dlho nevracia, alebo je k nemu ľahostajná, začína prežívať hanbu. Tu vzniká pocit hanby za to, že nie sme milovaní a chcení, že nie sme hodní lásky a toho, aby sa o nás starali. Vzniká tu pocit vyhnania z raja. Hanba berie radosť a vitalitu, ženie nás k výkonom a k tomu, aby sme sa za každú cenu stali dôležitými osobami. Keď máme potrebu náklonnosti a nie je naplnená, prežívame v skutočnosti vo svojom vnútri hanbu. Hanba spôsobuje, že sa zriekame samých seba a toho, čo naozaj chceme. Prichádzame o energiu, stávame sa pasívny a prerušujeme akúkoľvek činnosť. Hanba tlmí nadšenie, radosť a zanietenie. Určuje to, čo si môžeme dovoliť a čo nie. Určuje aj to, ako prežijeme blízkosť a koľko prežijeme blízkosti a súnaležitosti. Takže, keď prežívame hanbu, nemôžeme zažívať jednotu duše a tela ani jednotu s nikým a ničím. Preto konflikt s dušou a telom potrebujeme ukončiť a nechať vládnuť skutočného kráľa, svoju dušu, rozum nech zostane jej radcom vo veciach svetských, potrebných pre život v hmote. Duša nech vládne a oživí telo, pôsobí prostredníctvom neho na prostredie. V tomto stave sme celí, nemizneme, sme tu. Prichádza zázrak a posvätnosť. Nechceme si všetko vysvetliť rozumom, aby nezmizol zázrak a inšpirácia, nechajme životu dušu, posvätnosť, ktoré sa síce nedajú kontrolovať, ale napĺňajú nás krásou, úžasom a môžeme opäť žasnúť a nadchýnať sa.
Diana Grall
