Ak chceme zažiť slobodu, o ktorej sa teraz toľko hovorí, je potrebné pochopiť, že sloboda sa netýka toho, čo môžeme robiť vo vonkajšom svete, koľko si toho môžeme dovoliť, ale je výsledkom poznania, vnímania a týka sa vnútorných kvalít, hodnôt a vedomia človeka. Čím je človek vedomejší, tým je slobodnejší. Vedomím nemyslím intelektuálne, myslím tým poznanie na základe skúseností a to nielen vo vonkajšom svete, ale v prvom rade vo vnútornom. Všetci kráčame do nového sveta, do slobody, ktorú nepoznáme. Odohráva sa boj vo vnútri ľudí a aj vo vonkajšom svete medzi novým a starým. Je potrebné odložiť záťaže, ktoré nesieme so sebou veľa životov a sú našimi obmedzeniami, slabosťami, klamstvami. Je potrebné zanechať ich v starom svete, pochopiť ich a dovoliť, aby sa rozpustili, dali základ a korene pre ďalší rast.
Nemôžeme byť slobodní keď si neuvedomujeme následky svojich činov, pocitov a myšlienok. Práve preto je sloboda otázkou zodpovednosti. V našom svete sa šíri stále väčší chaos. Z chaosu vzniká neistota, strata viery a nihilizmus. Toto všetko patrí do starého – temného sveta. Stále nás prenasleduje v podobe tieňov, každý náš sklon je ako tieň, ktorý nás prenasleduje a má nad nami moc. Toto je jedna z najväčších ilúzií. Práve náš tieň je to za čo sa skrývame, aby sme sa nemuseli stretnúť so strachom zo slobody. Istotu svojho väzenia dobre poznáme a nemusíme za ňu brať zodpovednosť, teda aspoň si to myslíme. Preto všetci voláme, kričíme po slobode, ale v skutočnosti pred ňou utekáme. Len človek, ktorý sa nevyhovára na nejaké „ oni za to môžu“, môže prevziať zodpovednosť a prísť tým k slobode. Sloboda nie je uspokojovanie svojich potrieb a túžob, to je otroctvo. Ľudia musia sňať závoj ilúzie, aby videli, že sú v otroctve svojich potrieb a túžob, práve preto sú neslobodní, je možné nimi manipulovať , a to je nesloboda, otroctvo.
Človek nemôže dozrieť, prevziať zodpovednosť, postaviť sa na svoje miesto a jasne vyjadriť silu svojho ducha, pretože je v detskom stave vedomia. Deti nie sú slobodné, pretože sú úplne odkázané na dospelých. V tomto stave mysle sa nachádza naša civilizácia, odkázaná na „ môžu za to oni“, väčšinou tí, ktorí majú moc a rozhodujú. Väčšine ľudí to, ale vyhovuje aj keď vzdorujú, alebo sa búria, ale v skutočnosti sa málokto rozhoduje, zodpovedne riešiť otázky vlastného života, bez toho, aby sa ľutoval a vyhováral. Človek otrok sa dobre cíti v role obete, ktorá za nič nemôže, lebo iní rozhodli. Samozrejme si myslí, že má právo kritizovať, súdiť, hnevať sa a vyžadovať. Ľudia nevyužívajú ani len čas, ktorý majú. Čo by robili so slobodou ? Sloboda je pre ľudí obrovské neznámo, že by nedokázali prijať zodpovednosť, pretože by sa nemohli vyhovárať na nešťastie, na zlé okolnosti, iných ľudí. Je čas otočiť stranu, ukončiť starú kapitolu zvanú : „ Neslobodní otrok, obeť systému „. To je vnútorná revolúcia v ktorej sa my sami vzbúrime vlastnej negativite, strachu, sklonom, temným vášňm a postavíme sa na druhú stranu napriek neistote a objavíme svoje nové Ja.
Keďže ho nepoznáme, nemáme sa o čo oprieť, sme ako malé deti, nevinné, neisté, ale plné očakávania a učíme sa dôverovať. Je pred nás postavená všetka naša nedôvera a vyzýva nás k vytvoreniu viery, k novej ceste priateľstva a mieru, k opusteniu tej starej na ktorej zvádzame boj o prežitie a jej základom je nedôvera a pocit ohrozenia. Dostali sme život ako dar a je to čas na tejto zemi, ktorí máme všetci určení. Teraz je moderné „ mať svoj čas, byť sám sebou“ , ale väčšina ľudí tento čas využíva na prežívanie vlastnej sebadôležitosti. Toto nie je cesta do svojho vnútra, k sebe, k slobode, ale týka sa výlučne vonkajšieho sveta a našej mysle. Myseľ popisuje význam toho kto sme v tomto svete, vytvárame ňou príbehy o nás v ktorých sme samozrejme dôležitý. Keby ľudia videli ako vidia šamani, videli by, že človek nie je nikdy sám so sebou, je tam vždy prítomný neviditeľný svet so svojimi bytosťami. Využívanie času na vytváranie príbehov mysle je premárnený čas. Človek takmer na nič nepríde len uspokojí svoje ego dôležitým príbehom.
Diana Grall
