Človek sa naučil čeliť rôznym výzvam, ale spôsobom, ktorý odpája cítenie, alebo minimálne ho potláča. Práve preto má z choroby, slabosti, únavy a smrti taký veľký strach. Tento strach ukazuje na väčší strach a to je strach z pominuteľnosti a nevyhnutnosti. Naša civilizácia sa uberá smerom všetko je možné, každý môže všetko a všetko je pre všetkých.
Nejak sme zabudli na fakt, že všetko je potrebné si zaslúžiť svojim úsilím. Nemôžeme mať všetci všetko, hlavne ak sme preto, čo chceme nič neurobili a ani nie sme ochotní podstúpiť cestu úsilia, ktorá patrí postupným krokom pre dosiahnutie akéhokoľvek cieľa. Mnoho ľudí žije ciele, ktoré nie sú ich, ale sú to spoločnosťou uznané hodnoty, ktoré sa ukazujú ako liché, prázdne, nezmyselné a nikam nevedú.
Je to cesta, ktorou idú všetci, cesta rovnakosti, priemernosti, dopredu nastaveného myslenia, ktoré je ohraničené a obmedzené. Nová doba a striedanie času, v ktorej sa nachádzame, vyžaduje pružnosť, prispôsobivosť a na to je potrebné vnímanie a cítenie. Ľudstvo a spôsob života tejto civilizácie je neudržateľný. Podobá sa na život baktérií, ktoré vidia iba seba a požierajú svoj zdroj.
Je to veľmi primitívne vedomie napriek tomu, že si myslíme, že sme vedomí a inteligentní. Naša planéta je ubolená, ponížená, zradená svojimi deťmi a jej pocity sú naozaj veľmi ťaživé. Ľudstvo nedozrelo do štádia dospelých, zrelých, ľudských bytostí, ktoré zodpovedne a s láskou spravujú svoj domov, túto zem. Ľudia chcú žiť stále ako malé deti o ktoré je postarané, ktoré si tu len užívajú, napĺňajú svoje nekonečné potreby, emocionálne manipulujú, aby dosiahli svoje. Je veľmi potrebné, aby sa ľudia prebrali z detského stavu vedomia a dozreli v prvom rade emočne, prestali byť otrokmi svojich potrieb, emócií pretože to vedie k nekonečnému konzumu, prázdnote a parazitickému spôsobu života.
Namiesto lásky a vnímania potrebného, hodnotného, bojujeme každí sám za seba, za svoje miesto, ak nebude pre nás hodnotný náš domov, táto zem, nenájdeme ani sami svoju vlastnú hodnotu. To, čo tejto spoločnosti chýba je vedomie My – vedomie celku.. Všetko je oddelené a v dnešnej dobe už aj fyzicky, zomiera blízkosť, telesnosť, prírodnosť. Všetko je nahrádzané strojmi, nekonečnou zábavou. Aj vzťahy sú viac menej o zábave, povrchnosti. Keď nie si zábavný a zaujímavý, budeš sám. Hlavne buď bezproblémový, nech ničím neotravuješ. Hraj divadlo s falošnými kulisami, kde ty sám si fantóm len preto, že to robia všetci. Hovor frázy, nezmyselné slová a hlavne spi.
Spi a snívaj nekonečný sen o sebe, o svojich detských potrebách, ktoré si samozrejme môžeš kúpiť za peniaze v obchodoch, zážitkoch a dokonca aj v povrchných vzťahoch. Spinkajme a snívajme ako sa naša planéta so všetkým vysporiada sama a popritom všetkom sa o nás aj postará. Takže slabosť, únava, choroba a smrť akoby neexistovali, a keď sa prihlásia, tak sme prekvapení, bezmocní a nevieme čo stým.
Ale aj tieto veci sú súčasťou života a ie je to niečo proti čomu treba bojovať, poddávať sa tomu a zúfať. Všetko ako príde, tak odíde. Kvôli tomuto strachu nežijeme skutočne, len sa na život dívame a čudujeme sa, ako čas uteká. Stojíme a pritom si myslíme, že sa hýbeme. V skutočnosti len opakujeme svoje nezrelé, malé ja a naša vlastná duša čaká, kedy dozrejeme, všimneme si svoje veľké ja, odovzdáme sa a necháme sa viesť. Konečne zažijeme stav lásky k sebe, pretože tento stav vychádza z nášho vyššieho ja.
Náš malé ja musí prestať vzdorovať a musí sa podvoliť. Na to potrebujeme vyšší zmysel. Nestačí iba prežívať a užívať si, treba za niečím ísť, a ako celok sa rozvíjať ďalej pretože všetko, čo zastane, podlieha smrti a rozkladu. Nech naša civilizácia sa prebudí a zvolí cítenie a povstane z popola.
