Mnohí si v súčasnom období kladú otázku prečo vzťahy nefungujú. Prečo sa rozpadajú. Žijeme v rýchlej dobe zmien a stabilita a pevnosť akoby chýbali. Sú stále vzácnejšie. Pritom sú to dve dôležité vlastnosti, aby sme v tomto období dokázali byť uzemnení. Je to naša gravitácia, súdržnosť. Bez gravitácie je všetko odstredivou silou od nás vytrhnuté, alebo aj my sami sme vytrhnutí a rútime sa a nemáme predstavu kam. Áno, iste, chce to byť pružný a prispôsobiť sa zmenám. Lenže na to, aby sme mohli bezpečne letieť, musíme mať pevný bod, byť vo svojom strede a pevný.
Každý strom, keď je vytrhnutý z koreňov, zomiera, nemá výživu, pretože ju čerpá zo zeme. Zem je v nás naša stabilita, pevnosť, vytrvalosť a odolnosť. Vzduch, ktorý je teraz prevládajúcim živlom, je zmena, rýchlosť, nové. O čo viac sa s nami vzduch hrá, o to viac potrebujeme zem, aby sme zostali stáť a nezrútili sa pod jeho silou, lebo sme plytkí, povrchní a nestáli. Veľa ľudí opúšťa svoje sny, vzdáva to, cítia únavu, neistotu a vravia si, načo, veď ja už nevládzem. Práve teraz svet potrebuje ľudí, ktorí dokážu dodať nádej a vieru, tak potrebné, aby nezhaslo svetlo, aby ľudia nezatvárali svoje srdcia, aby sa neuzatvárali do sveta bublín. V bubline svojho sveta nemáme nikoho, kto by nám povedal, už si mimo a v takom stave, keď sme oddelení, uzavretí a necítime, čo činíme iným, a necítime ani seba, len plávame na povrchu a namýšľame si. Sme sklamaní a frustrovaní zo života, z ľudí. Hneváme sa na Boha, na Zem, na život, na ľudí a na seba.
Máme svoje ilúzie, ktoré sa nenapĺňajú, pretože nežijeme v dokonalom svete dokonalých ľudí. Pretože ak by bola dokonalosť, nebol by možný rozvoj, bolo by dokonané a bol by koniec. Ľudskosť je nedokonalá a práve tým je krásna. Inak by sme boli roboti. Naše city sú nedokonalé, ale bez nich sme vnútorne mŕtvi, naša duša tu nie je. Musíme opustiť ilúzie o láske a očakávania rozprávky, kde nás zachráni niečo a my nemusíme nič urobiť, len tak byť. Duchovno sa stalo konzumné, obchod s pocitmi, ktoré chýbajú, vám rôzne kurzy a semináre dodajú. Svet je konzumný. Je vám ťažko? Kúpte si dačo, nájdite si milenca, milenku.
Čo ste si nedovolili, si práve teraz môžete dovoliť – našepkávajú nám démoni a snažia sa nás uniesť zo šedivosti našich dní do iného, dokonalého sveta. My sme vláčení, unášaní a možno nám je chvíľu dobre. Sme nad priepasťou a nad ňou je most z neviditeľného sveta. Je tu pre každého, kto nepodlieha zvodom, nenechá sa unášať. Nechať sa unášať je žiť ako malé dieťa, každý z nás má v sebe, v srdcovej čakre, vnútorného muža a vnútornú ženu. Častokrát sa v nás hádajú, nerozprávajú, alebo aj úplne odmietajú. Keď chceme vytvoriť kvalitný vzťah, je rozhodujúce, v akom stave máme tieto vnútorné bytosti.
U žien je rozhodujúci vnútorný muž, a naopak u mužov vnútorná žena. To sú naše ideály o opačnom pohlaví, naše nenaplnené predstavy a ilúzie o láske. Tieto ideály sa stali ilúziami, ktoré spôsobujú to, že vidíme a očakávame práve ich naplnenie a nie človeka, ktorý je oproti nám. Sú to sny o ideálnej láske a ideálnom vzťahu, ktoré sú utkané z našich predstáv, fantázií, zo spoločenských očakávaní, stereotypov našej doby a z atmosféry, ktorá panovala v našej pôvodnej rodine. Tieto predstavy si projektujeme na partnera opačného pohlavia a naložíme ich na plecia partnera. Vnútorná žena – Anima a vnútorný muž – Animus sú naši vnútorní partneri pre život. V ideáli sa nemusíme starať o to, či sú zaplatené účty, ani konflikty, otravovať sa bežnými vecami.
Je to zvodná predstava, ale zaplatíme za ňu tým, že zostávame ockovou dcérkou alebo mamičkiným synčekom. Prestaneme sa vyvíjať a rásť. Tragédia vo vzťahoch sa deje, pretože ideál dávame na nesprávne miesto a ničíme si vzťahy. Ilúzia o láske – ženieme sa za idealizovanou predstavou a nenaučíme sa milovať človeka. V ilúzii o láske odmietame všetko pozemské, nedokonalé a aj obyčajnú ľudskú lásku, s ktorou sú spojené aj obmedzenia a tiež obyčajná radosť. Ako ľudia, ktorí sa majú rozvíjať a dokázať vytvoriť a udržať vzťahy, musíme psychicky dozrieť. To vyžaduje stiahnuť projekcie a prestať si pliesť lásku s božským ideálom. Láska sa rodí v každodennej starostlivosti o vzťah, z toho, že uznáme záväzok voči partnerovi, oddáme sa vzťahu a nenechávame si zadné dvierka.
Len takto môžeme dôjsť k oddanému a láskyplnému vzťahu. Ľudská láska je iná ako tá, ktorú nám symbolizujú ideály. Žiada od nás, aby sme sa zmierili s nedokonalosťou partnera a aj svojou. Potrebujeme sa vzdať svojej detinskosti a naivity, čiže sebectva. Keď sme vláčení svojou Animou alebo Animusom, bežný vzťah sa nám zdá málo. Vzťah je možný len s človekom, nie s Animou, Animusom. Namiesto ideálov o druhom človeku ich máme použiť na cestu do vnútornej ríše. Je to naše vnútorné partnerstvo. Animus a Anima sú postavy z nášho vnútorného sveta, majú nás zaviesť do symbolickej krajiny bez hraníc, v ktorej môžeme nahliadnuť na život zo širšej perspektívy. Potrebujeme vonkajšie a vnútorné partnerstvo.
Ľudský vzťah s človekom a tiež vzťah k vlastnej duši. Skutočný vzťah vyžaduje premenu. Je treba priniesť obeť, prejsť smrťou, pri ktorej zomrú naše fantázie, nereálne očakávania, ilúzie, predstavy a posadnutosť. Je potrebné rozpustiť bolesť z minulosti, aby sme neboli väznení ako v klietke. Pretože nemôžeme milovať človeka, budeme sa utiekať k ideálom a ilúziám a budeme v živote stále sklamaní. Neklaďme na ramená človeka svoje predstavy a očakávania, aby ich naplnil, to je dobrý začiatok na to, aby sme vykročili zo svojho tieňa a ilúzií, ktoré sme na základe neho vytvorili.
